Osobná skúsenosť oboch interpretov prelínajúca sa celou dejovou osou trinástich skladieb kladie pred poslucháča obraz dvoch umelcov, ktorých svet prestal existovať a pritom sami potrebovali zistiť či ešte dokážu hudobne žiť. Autorské texty Roberta Pospiša v preňho natoľko špecifickom hlasovom prejave vytvárajú už v úvodnej piesni ‚Blízko vĺn‘ atmosféru vlastného konca i začiatku. Text umocňuje jednoduché, aranžmánmi až minimalistické, hudobné podanie, ktoré je vlastné pre celý sled platne. Album vznikol silou prostredia a okolností, ktoré sprevádzali hudobníkov tesnú dobu pred rozhodnutím ísť do štúdia. Sila emócii, ktorá charakterizuje obdobie dvoch umelcov vytvoriť spoločné dielo pre existenciu seba samého na poli umenia. Róbert Pospiš sa predstavuje ako talentovaný spevák a na gitare ho doprevádza Martin Sillay. V skladbe „Ten hotel patril nám“ si v duete zaspieva so spisovateľkou Dianou Mašlejovou.
„Prechod od dynamickej elektroniky k dvojhlasu klavíra a akustickej, respektíve elektrickej gitary je možné iba ťažko porovnávať. V súčasnosti už neexistujúci projekt Peoples je minulosťou, prítomnosť však otvára dvojici hudobníkov doposiaľ neprebádané obzory. Piesne plynúce za sebou v istom slede udalostí či osobitom druhu ponímania vlastnej existencie možno len neľahko označiť slovom album.
Osobná skúsenosť oboch interpretov prelínajúca sa celou dejovou osou trinástich skladieb kladie pred poslucháča obraz dvoch umelcov, ktorých svet prestal existovať a pritom sami potrebovali zistiť či ešte dokážu hudobne žiť. Autorské texty Roberta Pospiša v preňho natoľko špecifickom hlasovom prejave vytvárajú už v úvodnej piesni ‚Blízko vĺn‘ atmosféru vlastného konca i začiatku. Text umocňuje jednoduché, aranžmánmi až minimalistické, hudobné podanie, ktoré je vlastné pre celý sled platne.
V rámci príbehového poňatia Príchodov odchodov je temer nemožné určiť kľúčovú skladbu albumu – skôr je možné hovoriť o istom vrchole deja. Táto následnosť vyúsťuje najmä v duete ‚Ten hotel patril nám‘ v podaní prozaičky Diany Mašlejovej a Roberta Pospiša či v inštrumentálnej piesni ‚Paríž‘ s hosťujúcim saxofonistom Nikolajom Nikitinom.
‚Príchody odchodov‘ nemali za cieľ ponúknuť niečo nové na slovenskej hudobnej scéne, nemali ani šokovať, či prevalcovať ostatnú „konkurenciu“ – mali viesť k zamysleniu a vnútornej polemike. Výrazná intimita celej platne vedie poslucháča pokojnými momentami, ktoré eskalujú vo viacerých bodoch a znova upadajú do úvahovej roviny vnútra oboch interpretov. ‚Príchody odchodov‘ nikdy albumom neboli, sú skutočným príbehom.“
Zdroj: Hudba.sk
