Nebudeme si tu štekliť ušká, ako sa ľudovo hovorí. Ako hudobný redaktor som autorskú dvojicu Robert Pospiš a Martin Sillay registroval, no nikdy som nebol s ich tvorbou „konfrontovaný“. Všetko sa zmenilo, keď začali postupne vychádzať single z nového albumu Piesne na dobrú noc.
Prvýkrát po dlhej dobe som mal pocit, že sa niekomu podarilo zhudobniť niečo, čo mnohí dosiaľ nevedeli ani len pomenovať. Istú, povedzme, Schrödingerovu noc – intimitu pokoja, keď sa všetko ukladá na spánok, no zároveň priestor pre démonov noci, aby si podali tých, ktorí pochybujú uprostred tmy.
Rozhodol som sa s Robertom Pospišom porozprávať. Nevyhli sme sa ani témam pesničkárstva či obrovského projektu Básnenie, posledného, utajovaného albumu Milana Lasicu. Pospiš a Sillay na ňom pracovali a vytvárali jeho hudobný svet od začiatku do konca.
„Myslím si, že Milan Lasica sa poslucháčom predstaví v novom svetle. V novom, a pritom absolútne jeho. Som presvedčený o tom, že takýto album chcel vždy urobiť,“ hovorí Robert Pospiš.
Ako vznikla myšlienka za albumom Piesne na dobrú noc?
Myslím si, že vznikla úplne jednoducho. Keď sme v roku 2015 robili Balady, hovorili sme si, že nie sme „ľudovkári“, ani sme nikdy neboli, veď my sme z Bratislavy. Len sa nám to páčilo. Máme radi ten prameň. Povedali sme si, že balady a uspávanky sú hudobné svety, ktoré sa nám páčia. Lenže vtedy robili uspávanky aj Jožko Lupták, Boris Lenko, Braňo Dugovič, to bol veľký projekt pre Konvergencie, ktorý sme nahrávali. Povedali sme si, že tak to teda teraz nebudeme riešiť. Roky sme premýšľali, že urobíme uspávanky po svojom, inak… Odkladali sme to, až kým pred tromi rokmi neprišiel impulz.
Nechceli sme robiť coververzie, ale kombinovať. Nové pesničky s tými, ktoré si vyberieme, a vytvoríme Piesne na dobrú noc. Sú to „naše“ nočné piesne. Iný svet. Pre mňa osobne nie je noc iba príjemná, je aj temná. Chceli sme zachytiť noc ako fenomén, organizmus… Keď si napríklad dáš v noci slúchadlá a počúvaš hudbu, hudba funguje úplne inak ako cez deň. Bez debaty.
Zachytiť ten pocit s pekným, krásnym, dojímavým, hlbokým, temným aj možno takým extrémne temným, strašidelným, mystickým – to je svet, v ktorom sa celú našu kariéru pohybujeme, toto nás zaujíma. Čo je za tým? Čo je okolo? Nie vpredu, ale to prostredie.
Takže nejaká atmosféra rozjímania?
Určite. Chceli sme vytvoriť svet, ktorý sme mali v hlavách, len sme naň nemali energiu, priestor, ale teraz sme dostali ten impulz. Bolo to aj pandémiou, tam to nejak začalo tlieť. Do toho ešte spoločenské zmeny, vojna na Ukrajine a zmenilo to ráz. Podľa mňa sa vnímanie na tom albume zmenilo. Je tam veľa vecí zo spoločnosti aj našich osobných životov.
My to máme vždy tak, že keď album vyjde, počúvame ho už len veľmi sporadicky a nelipneme na tom. Teraz som ten album ale počúval dosť intenzívne. Púšťal som si ho aj dvakrát do dňa. Prišlo mi, že je značne osobný. Nie je to „world-musicové niečo“. Je to normálny pesničkársky album. Základ sú pesničky a noc ako fenomén. Nezáleží, ako tú kombináciu nazveme, lebo má veľa významov. „Piesne na dobrú noc“ môžu predstavovať aj to, že človek niekam odchádza a lúčime sa s ním. Ťažko to uchopiť. Tie texty možno vnímať dobre, temne, zle, citlivo, povrchne, ak chceš…
Bolo ťažké snažiť sa uchopiť niečo takéto neuchopiteľné?
To zase nie. Riešili sme to už na Baladách; do toho sveta sme sa ponárali s veľa ľuďmi; robili sme Janáčka, Cikkera s Nikolajom (Nikitinom, pozn. red.)… Okolo starých ľudových motívov sa točíme dosť dlho. My vlastne ignorujeme to, čo je. My si to zoberieme. Takto to urobíme my, trochu to premenujeme. Mám pocit, že to je to pravé šírenie tradície, ktoré je teraz také populárne. Chceš sa k tomu podpísať aj ty, tým pádom tomu dovolíš, aby to prežilo.
Vôbec nebojujeme so súbormi ľudovej hudby, kde všetci tvrdia: „Toto ste tam dali zle, rytmizácia nesedí, táto harmónia tam nemá čo hľadať…“ Okej, tak si to urobte vy tak, ako to má byť. To nie je náš problém. My niečo vyhrabeme, dáme tam novú farbu, pridáme nové veci a už je to aj trochu naše. Berieme to tak, že toto je náš pohľad a keď má niekto iný, super, môžete to urobiť najtradičnejšie na celom svete. To bude veľmi fajn.
Jedna z vecí, ktorá o tebe a Martinovi Sillayovi najčastejšie koluje internetom, je, že radi experimentujete. Ak ste však už robili v minulosti čosi podobné, v čom spočíval experiment tentokrát?
Jednak práca s tými ľuďmi, a jednak, že sme opäť zvolili trochu iný spôsob skladania a aranžovania. Najprv sme to skúsili celé urobiť vo dvojici, veľmi sústredene. Potom chodili hostia, resp. v trackoch, kde nám nechýbali, nikto neprišiel. Neurobili sme tú obľúbenú slovenskú vec, že keď už je tu toľko ľudí, aby každý do niečoho zafidlikal. Nie, jednoducho hrali iba tam, kde sa to hodilo. Tešili sa aj oni.
Tiež sme robili tzv. motivicky. Keď už sa niekto v niečom ozval, vedel, do čoho ide, nebolo to improvizovanie. Okrem poslednej skladby, ktorá má úplne iný background, je všetko založené na motívoch. Chceli sme to urobiť systémom starých albumov a dávať tam nápady, ktoré mali svoje miesto. Ak nemali, vyhodili sme ich a nekopili tak zbytočne veľa farieb. V konečnom dôsledku to tým pesničkám dovolí dlhšie žiť.
Spomínal si, že noc pre teba nie je len o uspávaní dieťaťa.
To ja nerobím. Moja žena povedala, nech to poviem… Ja neuspávam, to je hrozné! Nie som ten typ otca, ktorý spieva s veľkou bradou nad dieťaťom.
(Smiech) K tomuto som sa tiež chcel dostať, ale dobre. Bolo zámerom, že je nahrávka aj strašidelná, alebo to tak vyšlo?
Myslím si, že to máme v sebe. Sme aj strašidelní, s tým nič neurobíme. Aj keby sme sa akokoľvek snažili od toho odrať, sme takí. Odjakživa. Mám pocit, že aj ja, aj Martin máme v sebe viacero týchto pólov. Nie sme úplne pozitívni (úsmev). S tým sa nedá nič urobiť a ani nechceme, lebo to je niečo, čo je našou súčasťou. Nevyhýbam sa tomu. Veselých pesničiek do auta, na pumpu alebo do skúšobnej kabínky je plný svet, to ma vôbec nezaujíma. „Urobte niečo veselšie,“ veď Spotify ti vybuchne, keď tam zadáš „happy songs“.
Pýtam sa preto, lebo máš celkom desivý spevácky prejav.
S tým neurobím nič. Mám to rád, pestujem si to. Skúšam stále niečo nové: basy, výšky, falzety, hlasné spevy… Striedam to, keď to ide.
Bola potom táto nahrávka pre teba experimentálna aj zo speváckeho hľadiska?
Áno, lebo som vrstvil vokály. Veľa, veľa… Pokračujeme v tom, že needitujeme a nedolaďujeme. Experimentuješ v podstate vždy, lebo starneš a tvoj hlas sa mení. Mení sa aj tvoje prežívanie. Keď to má byť dobré, musíš ísť vždy veľmi hlboko. To sme teraz urobili.
Aké konkrétne témy teda očakávať od albumu, keď nie je „dobrá noc“ ako „dobrá noc“? Singel Uteká láska svetom chápem ako právo na slobodnú lásku.
Je tam veľmi veľa témy odchodu človeka, straty, zmierenie s tým, že niekto odíde. Napríklad Pieseň noci je o človeku, ktorý je úplne zúfalý. „Zober ma niekde preč po polnoci…“ keď to človek vie dešifrovať, vie, čo si má pod tým predstaviť. To nemusím ani nechcem odhaľovať. Sú tam aj veci na hranici. Sú tam uspávanky vyslovene pre dieťa. Dve úplne čisté krásne veci. Je tam smútok zo strany rodičov, že dieťa odchádza. Nepríde. Niečo sa končí. Možno aj to, že nie všetko vieme ovplyvniť. Spievaj mi, spievaj je napríklad o situácii na Ukrajine. Je tam aj motív toho, že aj ako dospelí sme niekoho deti.
Je tento smútok, temnota a strata to, čo teraz svet hudobne potrebuje?
Myslím si, že to vždy potreboval. Predovšetkým, aby ľudia o tom hovorili. Mne na slovenskej hudobnej scéne niekedy prekáža, že je úplne vytrhnutá z kontextu. Na to, kde žijeme a čo žijeme…
Akoby mala vlastný svet?
Úplne. Irituje ma to a vôbec tomu nefandím. Jasné, že je niečo aj cool a je veľa dobrého, ale svet je v súčasnosti nejaký a hudba ho má zrkadliť. Nemá ho opravovať alebo negovať. Umenie má zrkadliť, aby si ľudia aj o 20 rokov pamätali, ako to bolo. Na základe väčšiny slovenských pesničiek si môžu povedať, že „veď vy ste boli v pohode, aká vojna?“. Ale zase nevyriešime, čo svet potrebuje. Potrebuje lásku. Samozrejme. Myslím, že hovorím aj za Martina, keď poviem, že sa vždy snažíme, aby to bolo osobné. Keď sa na to pozrieme, musí tam byť niečo naše. Prežívanie. Naše životy, životy ľudí, ktorých poznáme. My nerobíme pesničky „do foroty“.
Komu je potom tento album určený?
Podľa mňa je to dosť široká skupina ľudí. Je to iná nahrávka, keď ju počúvaš sám, to je jasné. Nie je to párty album.
V prípade, že preferujete inú streamovaciu platformu, kliknite sem.
Vaša tvorba je vo všeobecnosti hudba na zamyslenie. Máš pocit, že sa slovenský poslucháč chce zamýšľať? Nie je to príliš úzkoprofilové?
Je to úzkoprofilové. Nechcem to zovšeobecňovať, ale mám pocit, že väčšinový slovenský poslucháč nerozmýšľa nad hudbou. Nezaujíma ho. Hudba tu nie je téma a všetci to vedia. Je to chyba aj nás, hudobníkov, a všetkých, ktorí sa v tomto prostredí pohybujeme. Ale je to ako so všetkým. Keď berieš ten album osobne, dostane iný význam. Neviem to vysvetliť, ale tento mechanizmus podľa mňa funguje. To, čo do toho dáš, aj dostaneš. Nie hneď, lebo to by bolo naivné, ale o takých desať, možno aj viac rokov. Ak sa konkrétne pýtaš, pre koho to je, podľa mňa pre ľudí, ktorí majú v sebe cit. Chcú si pustiť niečo, čo ich bude sprevádzať tou nocou. Možno aj dňom, na tom nezáleží. Ale zoberie ich to preč.
Z toho, ako som ťa spoznal, vnímam tvoje poslucháčske návyky – máš rád dobré albumy; rád sa o nich porozprávaš; niečo ti to dá pri počúvaní, chceš sa o ten poznatok podeliť. Myslím si, že toto sa snažíte v ľuďoch vyvolať aj s Martinom vašou tvorbou.
Určite. Našimi vzormi sú dobré albumy. Silné, nie zbytočné. Čím sme starší, tým viac sa snažíme sústredene pracovať. Máme vypnuté mobily a robíme iba toto. Je to veľmi extrémny proces. Kým si povieme, že už to ide, trvá to. Nie sme naivní chalani, ktorí chrlia dosky. Čakáme. Rozmýšľame. Vyhadzujeme. Pridávame.
Snažíme sa rozmýšľať aj nad svetom poslucháča, ale v prvom rade je to o nás. Mám pocit, že tak to ľudia skôr príjmu – tým, že je to osobné. Keď sa to na niečo podobá, zmizne to.
S Martinom ste však okrem autorskej dvojice aj šéfmi vydavateľstva Real Music House. Dokážete prepínať medzi umeleckým a biznisovým zmýšľaním? Predpokladám, že by ste mali chcieť aj predávať.
Ja asi neviem. Toto prenechávame úplne iným ľuďom, ktorí sú ambiciózni a cieľavedomí. Nás zaujíma úplne niečo iné. Nehanbiť sa ísť ďalej. S každým dokončeným albumom sa rozrastá psychika a osobnosť. Je to veľmi fascinujúca vec. My máme širšiu optiku. Keby sme chceli robiť hity a zarábať hudbou, je evidentné, že nemôžeme robiť takéto veci.
Možno dám teraz extrém, ale Taylor Swift sa odklonila od svojho bežného popu práve pesničkárskym albumom folklore, vďaka ktorému vyhrala aj veľaváženú trofej Grammy v kategórii Album roka. Takže to nie je úplne také evidentné, či na Slovensku to nemôže fungovať?
Ale Taylor Swift je Američanka. Američania milujú svoje pesničky. Majú Springsteena, Dylana… My to nemáme. My nemáme ani pocit, že to potrebujeme. Oni to nieže potrebujú, oni to chcú.
Ja ju mám rád. Album 1989 normálne mám, prvú verziu (z roku 2014 pozn. red.). Aj celý cover album od Ryana Adamsa. To sú pesničky a prostredie tomu praje. Kým Veľká Británia je charakteristická kapelami, Amerika pesničkami. Songwriterstvo je americká záležitosť. Bola tam tá tradícia. Hank Williams, Bob Dylan, Bruce Springsteen, Leonard Cohen, teraz je Taylor Swift, pretože oni sú už starí, ale niekto v tom pokračuje, lebo treba.
Smerujem k tomu, že by bola škoda, keby sa takto starostlivo vybudované dielo ako Piesne na dobrú noc nepredávalo.
To je na ľuďoch. Keď si povedia, že je to dobré a chcú to mať, tak je to dobré. Robíme, čo vieme, pokiaľ ide o popularizáciu tej hudby.
Bolo by vám vyslovene proti srsti, keby ste boli práve s týmto albumom populárni?
Nie. Teším sa, keď čokoľvek vystrelí. Vôbec nie. O tom je hudba. My nie sme súčasťou žiadnej „partie“. Nie sme ani alternatíva, ani mainstream. Nezaoberáme sa tým, že stojíme mimo. Nie sme ani s tými, ani s tými. Naša partia je úplne organická. Kedysi to boli jazzmani, teraz je to viac klasickej hudby. Neviem, čo bude nabudúce. Nevyhýbame sa ničomu. My ideme tradičnou songwriterskou cestou. Meníš ľudí aj prostredie, ale rukopis zostáva stále rovnaký. To je dôležité.
Čo vás motivuje zotrvávať v hudobnej brandži, keď to nie je predaj ani sláva?
Máme pocit, že to ľudia majú radi a baví nás to. V prvom rade nás to baví a potom máš pocit, že to má význam. Ja hovorím, že keď ti dvadsať alebo tridsať ľudí, ktorých si vážiš, povie, že je to dobré a hlboké, a poďakujú ti, je to obrovská vec. Nedajbože im to pomôže. Na koncerty chodí dosť ľudí. Stále to niekde je. Stále to niekde hrá.
Keďže ste „mimo toho“, snažíte sa pracovať na nejakom marketingu? Chodiť po médiách, Teleráno a podobne?
Boli sme aj v Teleráne, keď sme robili Whitmana. Ja mám aj tak pocit, že si to všetko obídeš a na konci je to aj tak o niečom inom. Nemám pocit, že by mali médiá dnes taký výtlak. Sú ale veľmi dôležité a majú mimoriadne zodpovednú úlohu. Môžu vytvoriť nové hviezdy. Už dlho u nás ale nikto „veľký“ nevznikol. Nikto z alternatívy už dlho neprerástol do mainstreamu. Potom príde projekt s pánom Lasicom, ktorý všetko prepíše za tri dni.
Na základe čoho vás Marek Kučera oslovil do tohto projektu?
Robili sme Predstavujem si krajinu. Myslím si, že to dopadlo výborne. Aj s pánom Lasicom sme sa vtedy stretli prvýkrát. S Marekom sme sa poznali aj predtým. Mal rád Dobu (prvý album z roku 2013, pozn. red.) a bol fanúšikom našej hudby a rukopisu. Páčil sa mu náš spôsob práce. Veľmi oduševnený a značne tvrdohlavý. My sme mu to aj povedali, že nie sme „easy ride“ na nič. Nás zaujíma, čo bude potom, nie čo bude hneď. Marek bol v tom mimoriadne oduševnený a odvážny. Obdivujem jeho vytrvalosť a túžbu vytvoriť niečo, čo si budú ľudia pamätať. S tým projektom si odžil svoje a ešte stále to trvá. Keď bude čítať tento rozhovor chcem mu odkázať, že má môj rešpekt. Hudba a umenie ako také potrebuje vytrvalých obdivovateľov.
Marek nás teda oslovil s touto ponukou a vyzeralo to, že to bude nereálne. Uznávam ho za to, že dokázal presvedčiť pána Lasicu. On do toho išiel aj vďaka tomu, že sa mu páčila práca na Predstavujem si krajinu. Bol tam spokojný, dobre sa cítil a mal pocit, že bol súčasťou niečoho dobrého, kvalitne spraveného a so silným odkazom.
Nebol práve projekt Básnenie tá hranica experimentu, kde „končí všetka sranda“?
Nie, nie. To ti dá radosť. My sme si povedali, že to budeme robiť po svojom. Celé Básnenie je veľmi výnimočná nahrávka. Nikdy sme nič také neurobili. Nikdy sme nikomu cudziemu nerobili pesničky, ktoré sme mu odovzdali. Okrem textov sú to od A po Z naše pesničky, vrátane produkcie, mixu, masteringu, autorstva hudby, mojich spevových liniek… Milan Lasica si to pustil a naučil sa to. Dosť rýchlo, to bolo skutočne výnimočné. Bol to mimoriadne muzikálny a fenomenálny interpret s vlastným rukopisom.
Nikdy sme nič také neurobili. To je experiment! V tomto prípade sme si povedali, že keď raz, je to práve toto, nič iné. Nie sme nejakí nájomní pesničkári. Keď to urobiť a v tej šírke, ako Marek dal ten luxus, že povedal: „Dobre, tak môžete…“ Inak by sme do toho nešli. Nerobili by sme na tom v štýle dve my, tri oni a pod. Mať pod kontrolou celý ten svet, ktorý je úplne nový. Myslím si, že Milan Lasica sa poslucháčom predstaví v novom svetle. V novom a pritom absolútne jeho. Som presvedčený o tom, že takýto album chcel vždy urobiť. Bol to výnimočný interpret a rozprávač. Vedel, čo chce povedať. Absolútne presne. Je to strhujúca nahrávka. Mimoriadne osobná. Napriek tomu, že do toho pán Lasica vstúpil ako interpret. Ale v tom je je ukrytá veľkosť osobnosti. Celý ten hudobný svet sa priblížil k nemu. On ho vlastne ovládol. Príbehy, ktoré na tej nahrávke rozpráva sú také intenzívne, že som presvedčený o tom, že takáto nahrávka tu nebola roky. Alebo dokonca desaťročia.
Vedeli ste si ustrážiť, aby ste to boli vy, ale zároveň aj nie?
Tento odstup nemám. Bol tam moment, keď sme robili pesničky, zastavili sme sa a povedali si: „Toto je dobré, toto by malo byť naše.“ A tak sme chceli urobiť všetky skladby. Že je to tak dobré, že to nechceš dať z ruky. To bol veľký zlom.
Bol to najnáročnejší album, aký sme kedy robili. Po pocitovej a ľudskej stránke, nehovoriac o tragédii v strede, že zomrel Milan Lasica. To bol zlom. Doteraz to nemám úplne spracované. Do tej nahrávky sme dali všetko, čo sme vedeli. Stále sme mysleli na to, aby bol spokojný on. Aj keď tu už nie je.
Ide o projekt, ktorý presahuje všetkých zúčastnených a každého, kto má k tomu nejaký vzťah. Cítiš na vlastnej koži, že sa stávaš súčasťou histórie?
Toto je ťažká otázka. Tri roky sme to tajili a celý tento čas cítiš aj fyzicky obrovský tlak. A nie je to vždy úplne príjemné, keď to odíde. Nikto z nás nevedel, že to bude takéto. Vedeli sme, že je to dobré, ale nečakali sme, že to bude takto. Vyšlo to a v rámci slovenskej scény som nezažil niečo takéto. Vybuchlo to (Napodobňuje výbuch.). Je tam toľko atribútov, ktoré sú veľké. Či sa stávame históriou? Neviem, dúfam, že sme ňou boli aj predtým. Určite je to veľká vec. Stále hovorím, že ľudia nepočuli celú dosku. Až vtedy pochopia celý príbeh. Ten album je svet. Funguje od jedna do jedenásť v uzavretom veľmi intenzívnom počúvaní.
Špecifickú pečať celému projektu do veľkej miery dáva aj fakt, že Milan Lasica zomrel. Myslíš si, že by bol ten vplyv a dopad na spoločnosť rovnaký, keby žil?
Myslím si, že by to bolo iné. S Marekom sme to robili pre neho. Boli sme radi, že bol spokojný. Odchádzal a objal nás. Je tam naozaj veľa krásnych vecí, ktoré aj povedal. Bolo by krásne, keby žil. Pustili by sme mu to a povedali, že toto je ono. Som presvedčený o tom, že by sa tešil.
Treba si uvedomiť jednu vec. Robili sme to s ním, keď bol živý, vo forme a tešil sa. Nebol tam smútok. Neprišiel chorý človek. Bol úžasný, plný energie, intelektu a sústredenia neskutočného rangu. My sme to chceli dorobiť, aby on povedal: „Super, ďakujem.“ Nie niekto iný.
Potom zomrel a… To je vážna skúsenosť, ktorú neprajem žiadnemu tvorcovi.
Ako si sa potom cítil?
No zle. Spal som a zobudil som sa na asi sedemsto neprijatých hovorov. Spätne ma dojíma, čo nám dal. Povedal: „Áno, vy, o generáciu mladší ľudia, to dorobte.“ Je to gesto, ktoré tu o generáciu starší ľudia nerobia. Idú si svoje. Povedal: „Ďakujem, verím tomu.“ To bolo obrovské a mimoriadne dojímavé gesto. Určite som mal v sebe smútok. Bol dobrý a mal som ho rád. Rád som ho videl.
Aký máš postoj k posmrtným albumom?
Veľmi to rozdeľujem. Nemám rád, keď niekto vydá nevydané veci človeka, ktorý zomrel. Nemám rád posmrtný parazitizmus. To sa mi nepáči a ani to nepočúvam. Pokiaľ sú albumy, ktoré ten človek stihol nahrať, sú úžasné.
Prečo nemáš rád, keď sa pracuje s nevydanými vecmi?
Lebo, keď ten človek žil, nechcel to vydať. Potom hľadať nasilu nejaké smietky, trošku ich „ošajcovať“ a dať ich na nejakú dosku? To je také, že to už nie je ten človek. Som rád, že z tohto albumu nie je nič také. Milan Lasica naspieval tie skladby sústredene a s veľkou láskou. Spieval pre ľudí, ktorý tú nahrávku budú počúvať aj za tridsať rokov. Pre svoju rodinu, priateľov, obdivovateľov, pre spriaznené duše. Je to krásna a čistá nahrávka. Myslím si, že mnohým ľudom môže pomôcť. Vyliečiť ich bolesť, alebo ju aspoň zmierniť. To je pre mňa nad všetkým. Básnenie je o láske. S odstupom času som si tým absolútne istý. Je to mimoriadne dôležitá nahrávka.
Teraz jedna morbídna: keď hovoríš, že sa pozeráte na to, čo bude potom, o desať, dvadsať rokov, pohrávaš sa s myšlienkou, že by si tu nechal nejaký posmrtný album?
Jasné, bez debaty. Na to je umenie. Každú vec robíš tak, aby tu zostala, keď odídeš. Umenie je šanca, aby si žil navždy. Ani tu nie si a hráš z nejakého reproduktoru? To je veľmi silné.
Ale akú trvanlivosť majú tieto veci? Hovorí sa, že žiješ dovtedy, kým nezomrie posledný človek, ktorý ťa poznal.
To neplatí pri Bachovi ani pri Mozartovi.
Vzniká dnes kdekoľvek na svete hudba, ktorá by mohla prežiť tak dlho?
Určite, je jej veľmi veľa. Držím palce všetkým mladým ľuďom. Myslím si, že vedia, čo robia. Naozaj si zaslúžia uznanie, ale v domácom prostredí ho majú bohužiaľ veľmi málo. A je to veľký problém. Nefunguje tu generáčná výmena. Scéna je vlastne veľmi uzavretá. Teším sa z každej novej dobrej nahrávky. Počúvam ich. Sústredene. Netrpím názorom, že všetko dobré a veľké už bolo. My však žijeme v krajine, kde sme poznačení socpopom a legendami. Musíš mať podporu. Inak to nejde.
Autor: Marek Majzon Zdroj: Hudba.zoznam.sk
Hudobná dvojica Robert Pospiš a Martin Sillay sa tento mesiac výrazne zviditeľnila vďaka skladbe List do vetra, ktorá predznamenáva posledný album Milana Lasicu Básnenie, no popritom pracovala aj na vlastnej novej platni Piesne na dobrú noc. Tá vyšla na streamingových službách, neskôr bude nasledovať LP verzia.
Kým Lasicov album je súborom piesní, ktoré vychádzajú zo slovenskej poézie, ich novinka sa venuje slovenským uspávankám.
Na oboch albumoch pracovali priebežne, čiže je na mieste otázka, ako sa oba projekty naraz ovplyvňovali.
„Povedali sme si, že nebudeme skákať z jednej platne do druhej. Keď sme robili Lasicu, robili sme iba piesne pre neho. Piesne na dobrú noc sme začali riešiť až po jeho smrti. Ale nemám ten pocit, že by sa tieto nahrávky ovplyvňovali, aj keď vás isto ovplyvní skúsenosť, že ste pracovali s niekým, kto tu zrazu nie je,“ hovorí spevák a skladateľ Robert Pospiš.
Nad slovenskými uspávankami uvažovali od čias ich ikonického albumu Balady, no tento nápad sa začal zhmotňovať až po tom, čo nahrali základné stopy pre Básnenie.
„Po tomto albume sme nechceli ísť do ďalšieho autorského projektu s pesničkárskym základom, uspávanky sa nám zdali láskavejšie, potrebovali sme ich,“ vysvetľuje Robo.
Autor: Peter Bálik Zdroj: Denník N